Skip to content →

Autobiografia je reportáž, svojho druhu

Veľkonočný pondelok v práci na Kozej. Včera som pozeral strímovaný koncert Kataríny Málikovej. Bolo to veľmi dobre urobené, zvuk, niekoľko kamier, ale v polovici koncertu zrazu dali rozprávanie, čo dosť pokazilo zážitok. Zdá sa ale, že pri koncerte osobná neprítomnosť vadí menej, ako napríklad pri zázname z divadla. Boli to voľnejšie dni a dokonca som si pozrel prvý seriál po dlhej dobe, minisériu Neortodoxná, príbeh mladej Židovky, ktorá ušla z nešťastného manželstva a prostredia ultra-ortodoxnej hasidskej komunity v New Yorku. Dobre urobené, ale nie úplne uveriteľný príbeh, teda jeho berlínska časť, ktorá bola trochu ako z rozprávky. Stále priveľmi prežívam, čo sa deje na obrazovke, akoby emotívna reakcia bola silnejšia, ako si dielo zaslúži a ťažko sa mi hľadá odstup a nadhľad; pri knižkách je to ľahšie.

Rozmýšľam nad tým, prečo sa dnes vynorilo v písaní toľko vidieka a folklóru a autobiogarife, akoby autori, či vlastne autorky,  uverili tomu, že nemajú právo písať o niečom, s čím nemajú osobnú skúsenosť. Možno aj toto je jeden z dôsledkov štúdia scenáristicky, dôraz na dokumentárnu hodnotu diela, ktoré musí byť podložené dlhodobým “zberom materiálu”.  Tento prístup je v prísnom protiklade ku viere, že autorovi stačí, ak sedí za stolom a ak ho pobozká múza, môže písať o hocičom. Autobiografia je pritom reportáž, svojho druhu a ako taká musí byť menej pravdivá, ako čistá fikcia, už len preto, lebo je príliš zaťažená konkrétnymi okolnosťami.

Published in 2020 blog

Comments

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.