Chyť ma, ak to dokážeš

Je čas. Zvláštna veta. Vždy je nejaký čas, ale keď to zdôrazním, keď pripomeniem, že čas je, stane sa významným. Vystúpi z nekonečného radu za sebou tečúcich sekúnd. Ako pstruh, čo vyskočí z vody, len na okamžik v tom inom svete riedkeho vánku, ktorý nahradil tvrdohlavý prúd .

Toto je moje ranné písanie.

Kedysi bola prázdna stránka hrozbou. Teraz už viem, že ju zaplním. Skôr alebo neskôr, stačí si to odsedieť. Vlastne je sklamaním, aké je to triviálne. Každé dieťa má veľa snov.

Snom zostalo len to, čo sa neudialo; všetko, čo sa stalo, sa skončilo ako banalita.

Veci sú kúzelné, keď sa dejú prvý krát. Neohrabane, váhavo. Habkanie a šmátranie v tme. Naozaj, naozaj sa to deje. Už to nie je iba predstava, už je to skutočnosť. Ten najsladší pocit na svete a je úplne jedno, že to nie je dokonalé. Opakovaním sa človek učí, zlepšuje sa, posúva sa dopredu, hore, musíš si vybrať jeden z týchto dvoch smerov, ináč je to slepá cesta, mŕtve rameno, v ktorom uviazneš, zahynieš, zhniješ.

Je päť hodín ráno a vonku je čierno čierna tma. V lete, keď boli najdlhšie dni, o tomto čase vychádzalo slnko. Aj teraz je leto, ale už len podľa kalendára.

Starí ľudia majú radi teplé dni. Vedia, že im ich piecka nefunguje tak dobre, ako kedysi.  Jediné, čo sa dá dosiahnuť, sú už iba lokálne rekordy. Možno pobežím rýchlejšie, ako  minulý mesiac, ale už nikdy to nebude rýchlejšie, ako desaťročia dozadu.

Z hlavy sa stráca sérotonín a z tela sa strácajú šťavy.

Jediné, čo dáva starým ľuďom presvedčivosť, autenticitu, vierohodnosť je ich vycizelovaná, ako dvanásť karátový mnohofazetový diamant vybrúsená schopnosť klamať seba samého. Celý svet je ohnutý podľa predstavy. Všetko, čo nepasuje, je zapudené. Realita je monolitná, bez štrbín a vyčnievajúcich pahýľov, ktoré dokážu tak rozčuľovať, keď sa kývajú vo vetre slov.

Aký zmysel má pokračovať, ak už nehľadám.

Každé slovo ako mačeta, ktorá sa zasekne do nepriehľadnej húštiny. Inak to nemá zmysel.

Nenávidím šuchot kosačky po nakrátko ostrihanej tráve. Zelené ústrižky trávy sú tak krátke, že ich netreba zbierať, môžu ostať ležať na zemi, hniť, vstrebávať sa, stať sa súčasťou kolobehu.

Tento text je hermafroditný. Mohol ho napísať muž a mohla ho napísať žena.

Teraz by mal prísť bod zlomu. Niečo, vďaka čomu sa z tohto tu stane najkratšia súčasť knihy. Legitimitu jednotlivca určuje prijatie a napodobnenie dominantných znakov skupiny. To nevadí, že bude vytŕčať, ak bude bod zlomu a oči na konci, prejde to.

Zlomí sa to, keď sa čas opäť vráti do každodennosti. Ale ešte nie, ešte chvíľu to vydrží.

Nové svitanie, nový deň, nový život. Cítim sa dobre. Slúchadlá ma hrejú na ušiach. Slová piesne znejú presne v strede hlavy. Vieš, ako sa cítim. Bady dam dá.

Zatvorím oči.