Dvojfázové písanie

Začínajú sa letné dni, teplo je zatiaľ príjemné. Bol som L pomôcť zasadiť priesady paradajok. Vypestovala ich v umelohmotných téglikoch naplnených hlinou, zo semiačok vyrástli stonky obsypané listami a tie sme kládli do zeme. Vykopal som jamy, L ich tam ukladala. Dávala ich tak, aby ležali naboku, lepšie sa potom zakorenia, hovorila. Dosypal som kompostu a dedko polieval, kam dočiahla hadica a zvyšok som zalial z krhly. Ku každej stonke sme zapichli palicu, vlastne kovový drôt skrútený do pretiahnutej špirály a priviazali ku nim krehké stonky. Svietilo slnko a tak som si vyzliekol tričko. Chvíľu bolo horúco, ale potom slnko kleslo a bolo tak akurát, občas zabzučala mucha, ale ináč to bolo dokonalé.

Bol to trochu obrad, svojho druhu, tak ako sa stalo obradom aj nahrávanie podcastov, už to mám zabehané tak, že si nemusím písať, čo povedať na začiatku a čo na konci.  V piatok sme natáčali so Z (na jej odporúčanie som si kúpil knihu Úspešníci od Kataríny Fedorovej) a bolo to veľmi dobré, ale zvuk nebol úplne najlepší (eufemizmus). V noci som na to myslel, ako to urobiť, aby bol zvuk lepší. Urobiť si štúdio a natáčať tam? Ale kde? Možno, keby bola v meste taká možnosť, tak, ako si môžete požičať kolobežku a po odvezení ju nechať len tak na ulici, mohli by ste si požičať mikrofón a po natáčaní ho znovu vrátiť. Podcastov je dnes už naozaj veľa a viacerí by sme to ocenili, takúto službu mesta, mal by som napísať primátorovi.

Knižka nabrala smer vskutku nečakaný, ale hýbe sa dopredu. Mal by som prejsť na dvojfázové písanie, na chvíľu byť zase profesionálnym futbalistom, pre ktorého je hranie futbalu tou najdôležitejšou vecou na svete.