Ešte stále je jeseň

Ráno sa začalo tým, že ma takmer seklo. Začalo to nenápadne, naťahoval som chorej krpatej psinke kabátik, aby jej na prechádzke nebola zima; chrbát mi stuhol a nevedel som sa narovnať. Rozchodil som to, našťastie a hneď po návrate poctivo cvičil. Posledné dni som to zanedbával, treba priznať. V nedeľu som bol behať, bol to naozaj mokrý beh, mokrý a studený a chvíľu sa aj zdalo, či som to neprepískol. Dedko F jazdil po Fraštáku na Babette, až kým nedol zápal nervus trigeminus. 

Opäť Max Frisch: Homo faber. Vydanie, ktoré mám je z roku 1957, vydavateľstvo Odeon (už vtedy). Dej si nepamätám, ale presne viem, začína sa to v lietadle, aké ťažké si to bolo vtedy predstaviť, sedieť v lietadle a niekam letieť. Ztaiaľ jedna veta: Načo prežívať niečo, čo aj tak neexistuje.

Nahrávali sme rozhovor o Stúpajúc vyššie. Hlavným motívom hrdinky bola bezpodmienečná vernosť sebe. Preto bola jediná slobodná v neslobodnej spoločnosti, preto tak všetkých priťahovala, preto je to tak nadčasový príbeh. Naozaj ako kovboj, ktorý na konci filmu cvála do zapadajúceho slnka, nie porazený, ale nevyhnutne sám, sám, sám. Pomohla mi.

Myslím, že som pripravený znovu začať.