Karanténa

Včera bol piatok trinásteho. S+N mali v utorok priletieť z Dublinu, ale predvčerom letisko v Bratislave uzatvorili a tak si narýchlo kúpili lístok do Viedne. Problém je, že okrem uzatvorenia letiska vláda zrušila aj medzištátnu prepravu osôb a tak som ich musel ísť vyzdvihnúť. Tým som sa však zaradil do podozrivej kategórie tých, čo prišli zvonku a to znamená dva týždne karantény. A aby do nej nemusela ísť aj L, vydal som sa s mladými rovno na Liptov. Bol to dlhý deň.

Dlhý a plný absurdností. Na hraniciach, pri návrate na Slovensko, odkláňali osobné autá – do krajiny púšťali len ľudí so slovenským pasom. Dlhá kolóna. Otočili tak sedem osem áut z desiatich, výraznú väčšinu. Bolo mi smutno za snom o spoločnej Európe, ako rýchlo sa skončil. Každý po svojom, každý sám za seba. Potom prišla správa, že ministerstvo vnútra samozrejme zabezpečí prepravu našich ľudí zo Schwechatu, nie dnes, niekedy v neurčitej budúcnosti. Potom prišla správa, že od pondelka zatvoria letisko v Dubline. A potom prišla správa o mužovi, ktorý priletel súkromným lietadlom zo Štátov a po známosti sa prednostne dostal na pľúcne oddelenie v Ružinove. Odmietol si dať rúšku a samozrejme, že u neho zistili koronavírus a teraz je vďaka nemu dvadsať lekárov ružinovskej nemocnice v karanténe.

Ale dnes ráno, na prechádzke so psami, keď namiesto zvonenia signálov na železničnom priecestí mi do uší hučal potok a okolo boli brezy, brezy, brezy a biely sneh na kopcoch a ja som už myslel na to, ako umyjem okná, pozbieram napadané konáre a rozhrabem krtince, ako budem písať a či sa podarí rozbehnúť tú poradu cez konferenčné volanie, ktorú by sme mali mať v pondelok a čo na nej, ako ďalej, čo robiť, ako sa cez to dostať.