Koronavírus

Pandémie sú asi jedným z najobľúbenejších (rovná sa najotrepanejších) námetov v rámci toho, čo býva označované slovom popkultúra. Niekedy pandémia nie je hlavnou témou, iba spúšťačom na začiatku príbehu, silou, ktorá rozvráti svet, ako ho poznáme a tí, čo prežijú, budú musieť riešiť existenciálne výzvy dnes nepoznané. Zabiť nepriateľa, či nie a keď už zabiť, tak či ho potom aj zjesť. Inokedy je pandémia, respektíve jej hrozba, v centre diania po celý čas a ukončí ju až vynájdenie lieku za päť minút dvanásť, alebo, ak k nemu nedôjde, zhodenie atómovej bomby päť minút po dvanástej.

Nemal by som si z toho robiť srandu. Na koronavírus už zomierajú a budú zomierať ľudia. Je zaujímavé, že je iba ťažké odhadnúť, nakoľko vážnym rizikom koronavírus naozaj je. Je hrozivé predstaviť si, že by sa stal problémom naozaj vážnym. Potom by sa ukázalo, ako sme pripravení, ako by sme dokázali zareagovať. V Číne zavelili a päťdesiat miliónov ľudí bolo v karanténe, keď bolo treba, za týždeň či za dva postavili nemocnicu pre tisíc ľudí. Dokážeme si niečo také predstaviť tu, v Európe? Alebo sa z toho dokážeme dostať nejako ináč?

Späť k literatúre. Príbehy okolo nás vstupujú do kníh a z nich sa potom dostávajú späť do sveta. Je to trochu akoby som sedel v kine. Zdá sa mi, že v tomto prípade je to skutočnosť, ktorá sa odvíja podľa príbehu napísaného v nejakej knihe, nie naopak. A ak by som odhalil tú “zdrojovú” knihu, tú, podľa ktorej sa to všetko deje, mohol by som sa dočítať, ako to dopadne. Takto zostáva iba neistota.

Leave a Comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.