Lola beží o život


V tieto dni sa dá behať iba skoro ráno. Slnko vychádza o piatej a už za pol hodinu začne páliť.
Všetci odišli niekam na dovolenku, všetko odišlo niekam na dovolenku. Ľudia si prestali kupovať knihy. Ráno, keď idem so psami, stačí si dať krátke nohavice, tričko a gumené našuchovačky na nohy. Posledné dni sa už aj to tričko zdá byť navyše. Ešte pár dní a po uliciach začnú chodiť polonahí muži, nebude sa dať ináč. Cesta do praveku sa práve začala.
Keď ráno polievam záhradu, priletia vtáci, aby sa osprchovali. Keď ma uvidia, podskočia, ale len tak symbolicky, aby to nevyzeralo, že sú neúctivé. Vedia, že sa ma nemusia báť a ufrknúť.
Raz musím napísať takú knihu, čo bude ako fiktívny denník. Tajný denník Adriana M,, ale bez toho vtipu. Humor to robí všetko znesiteľné, dovoľuje nám prijať nastavenie vecí, zabudnúť na podstatu. Nie náboženstvo, humor je ópium ľudstva.
Kniha ako fiktívny denník, to by mohlo fungovať. Jeden takýto zápis prepašujem už do tejto knihy. Bude to ako upútavka na film, tízer na tú nasledujúcu.
Tráva je zatiaľ zelená, ale za chvíľu uschne. Tá predstava, ako ležím po porážke v nemocnici, nahý, prikryjú ma plachtou, ale ja sa vždy odkopem. Do vtáka mám zavedený katéter a oni iba vymieňajú fľašky, keď sa tá dole naplní, zavesia ju dole a tú prázdnu, čo bola hore, pripoja na katéter. Neviem si spomenúť, či bola táto scéna iba v knihe, alebo aj vo filme. Asi áno, to by nemohli prepásť. Jeden z najlepších gagov v celej knihe. Humor.
Až do tejto jari som si myslel, že tu máme noviny, ktoré sa oplatí čítať. Teraz aj oni narazili na hranicu znesiteľnosti, zistili, že radšej, ako hovoriť, ako sa veci naozaj majú, bude mlčať. Prestali sa pýtať a už iba opakujú svoje zariekadlá, ako šaman pri obrade. Je noc a oheň horí, sedíme v kruhu a podávame si krčah nakvaseného piva, napiješ sa, potom doň napľuješ a podáš susedovi. Trvá to, kým ho takto dokola popodávame. Vymeníme si tekutiny. Podieľame. Sme jedno, sme naši. Takéto je to, čítať noviny dnes.
Prestal som si merať čas pri behaní. Ale nosím so sebou telefón, veď počúvam audioknihy, knihy a rozprávania. Telefón má aplikáciu, meria mi kroky, športové aktivity. Teda, športové. Dobehnem, pozriem sa, čo píše. Ranná prechádzka, tvrdí, toľko a toľko krokov, toľko a toľko kilometrov. Priemerná rýchlosť rýchlej chôdze. Viem pri tom, že som bežal. Ale možno už bežím iba v svojej predstave, pri pohľade zvonku kráčam. Takto je to teraz so všetkým.
Nikto zvonku nás nedokáže odmerať. Aj ten telefón. Behám po hrádzi. Necelý kilometer rovno z domu, potom prudko doľava, zopár kilometrov opäť rovno. Naspäť po tej istej trase. Telefón to nakreslí na mapu. Jedným smerom je to správne, veľké L položené na krajine, cestu späť si však ten sviniar skrátil, nakreslil ju ako preponu trojuholníka. Skrátil cestu, hlavne, že potom bude niečo vykrikovať o rannej chôdzi. Budem musieť napísať do Googlu, určite tam majú oddelenie, digitálnu knihu prianí a sťažností. Milý Google, mám ťa rád, ale niekedy si kretén, napíšem tam. Urob s tým niečo prosím.