Na cestu

Znovu nad prázdnou stránkou. Vždy nový začiatok. Teraz budem písať o živote tak, ako ho poznám iba z filmov. Pravdivý budem, iba ak sa mi podarí vyhnúť faktom, hlavne tým potvrdeným. Snívalo sa mi. Býval som v meste. Kamarát mi požičal byt, panelák, ale neďaleko historického centra. Nevedel som si zapamätať, kde to je, ako sa tam dostať. Nevedel som nájsť cestu domov. Išiel som do kina na film a zaspal som. Zobudil som sa, hrali už iný film. Vedľa mňa sedel muž z malým chlapcom. Bolo na nich niečo tak zlé, radšej som vyskočil a so sklonenou hlavou vyšiel von. Na ulici ma prekvapilo svetlo; na ciferníku hodín svieti šestka a dve nuly. Číslo predpeklia. Netreba sa báť, tri šestky nikdy nenastanú. Asi je už ráno. V tom kine som prespal celú noc, niekoľko filmov za sebou. Skrútený na sedale, ústa otvorené, slina steká na rameno.

Toto nie je miesto, kde by si si mohol oddýchnuť. A toto nie je kniha, ktorú bude niekto čítať.

M mi napísala o knihe, ktorú by som si mal prečítať. Chcela, aby sme ju dali do podcastu.  Aj ma to potešilo, že sa ozvala, aj zamrzelo, lebo to nebolo nezištnné. Tak čítam. Vôňa rozoranej zeme a vyberanie zemiakov na poli. 

So Samom na lezeckej stene. Habkanie a tápanie. Musím vyzerať veľmi smiešne, ale nech. Už som končil, tak prišiel F, aj s L. Povedala, že je verný poslucháč našich podcastov. Ešte chvíľu a spoznám každého. 

Videl som prstence Saturnu a pásy v atmosfére Jupitera. Zoradené v zástupe: Európa, Ganyméd, Io a úplne na druhej strane Kalisto. 

Prečo sa mi tak často sníva, že neviem nájsť cestu domov? A prečo je to vždy dočasný, prechodný domov. S ďalekohľadom sa mi to možno podarí. Konečene sa vrátim, tam, odkiaľ som prišiel.