No time to die

Pamätám si to. Prvý krát som si povedal, hm, toto je naozaj vážne, keď som sa pár dní dozadu dopočul, že premiéru najnovšej bondovky preložili na jeseň. Dovtedy to boli všetko správy zo sveta, tam odtiaľ, zaujímavé, ale nie o nás. Odvtedy sa už aj u nás zatvorili školy a mesto sa preplo do prázdninového režimu. Električky sú poloprázdne, ľudia v nich zatiaľ bez rúšok. Nastalo obdobie čakania. Už vieme, že meteorit dopadne, ale aký veľký bude?

Nikam nepocestujeme, ani do Brna, ani do Nórska, polárna žiara bude musieť počkať. Stále ten pocit, akoby som sa ocitol v niektorom z príbehov, ktoré som čítal. Zmení nás to? Budeme viac doma, budeme viac kontemplovať, rozmýšľať o sebe, o svete, o tom, čo  je dôležité? Tešiť sa z toho, že môžeme byť s tými, ktorí sú nám blízky? Menej lietať, menej sa ponáhľať, menej chcieť? Asi nie.

Čo nás spomalí, budú peniaze. Nechcel by som dnes vlastniť aerolínie (aké pekné slovo), hotel, zjazdovku, či Benátky. Ale ak bude kríza, prestanú ľudia kupovať aj knihy. Vitajte v ťažkých časoch. Doctorow je jeden z autorov, ktorého by som si mal znovu prečítať, ešte aspoň raz. Jazero potáplic, to mi najviac uviazlo v hlave, aj keď si z neho pamätám už tak málo.

Leave a Comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.