Oči

Na konci každej poviedky budú oči. Oči sú hranicou medzi dnu a tam vonku. Ako okrúhle okienka v trupe ponorky, pozeráme sa cez ne na hmýrenie života okolo seba. Zvedavý výskumník, so zaujatím, ale neosobne. Pokiaľ to neohrozí pevnosť trupu mojej ponorky, pokiaľ to nenaruší jej integritu, potiaľ ma to vonku zaujíma iba ako pozorovateľa.
Je to hlúposť, samozrejme. Poviedky sú poviedky, nie sú zaviazané k tomu, aby boli navzájom poprepájané, naopak, pochabou snahou pospájať ich by prestali byť poviedkami a stali by sa fragmentami.
Úlomky života, záchvevy a záblesky, scény a príbehy, snažíme sa ich previazať a dať im zmysel, začiatok a koniec, smerovanie, význam. Hrozíme sa toho, že by to bola všetko iba hra, kde jediným režisérom je chaos.
Naše sny a túžby sú ako niť, na ktorú navliekame prežité okamžiky.