Pomalé písanie

Asi už definitívne viem, o čom by mala byť táto kniha.

Teraz si už iba na to spomenúť.

Písanie ide pomaly, stále ma niečo vyrušuje. V práci, doma a potom, keď je chvíľu kľud, napíše niekto recenziu, z ktorej je jasné, že to a to nepochopil(a) a ja potom dve noci nespím a píšem odpoveď. Možno to je problém veku, to, že je pre mňa stále ťažšie a ťažie sústrediť sa? Asi nie. Možno by stačilo odstrihnúť sa od všetkého.

Z. mi hovorila, že Høeg to rieši tak, že vždy na pol roka odíde na chatu. Skúšal som si predstaviť, aké by to bolo. Niečo veľmi primitívne, ďaleko od sveta, bez spojenia, bez kontaktu. Prerobený starý drevený včelín (malé okienka a kovová pec v strede), odstavený niekde na čistinke neďaleko lesa, možno je tam povedľa aj jazierko, kam sa chodí kúpať. Je tam mesiace sám, iba so svojimi postavami, musí byť ťažké nezblázniť sa z toho. A potom návrat, späť do sveta, s hotovou knihou, ku rodine, ku ľuďom.

Pol roka je dlhá doba. To, v čo veríme, sú myšlienky, idei, príbehy, ale to, čo nám dáva zmysel, sú iba ľudia okolo nás.

Možno som si to zle zapamätal, možno to nebolo od Z., možno to nebol Høeg, možno to nebolo na pol roka, ale iba na mesiac, na dva.

Je to vlastne jedno. Ale už som si spomenul, o čom bude kniha.