Posvadobná migréna

M mal svadbu. Ako káže doba, bez veľkého hodovania. V Šenkviciach, v kostole s malým parkom a hradbami, ktoré slúžili ako ochrana pre Turkami a aj ako pozadie pri fotení po obrade.  Hneď za cestou stoja, či sú rozostavané, moderné, nededinské domy, ako vystrihnuté z učebnice funkcionalizmu. Z vonkajšej strany hradieb je vo výklenku zabudovaná socha Panenky Márie, okolo nej horiace sviečky, tabule či talizmany, ako poďakovanie za vyslyšané prosby. Chvíľu som pri nej stál a myslel na mamu. Počas obradu sme sedeli v prvej lavici, nie vždy som vedel, kedy sa postaviť, kedy si sadnúť, ale ako sa prežehnať, to som ešte vedel. V manželskom sľube, ktorý sa čítal z knihy,  nebola veta o tom, že žena musí poslúchať muža a teraz neviem, či tam niekedy bola, alebo si to zle pamätám. Farár bol už starší, pod ornátom mal oblečené čierne tepláky. Namiesto miništrantov tam boli dvaja poľskí bratia, ktorí učili M na osemročnom gymnáziu. Aj toto bolo pekné, aj toto bolo smutné.

Na druhý deň som mal migrénu, L hovorila, že to z toho vypätia. Poobede som si dal druhú tabletku a išiel sa prejsť ku hrádzi. Bolo krásne svetlo, obloha bola zamračená, ale spomedzi tmavých mrakov občas vykulo slnko a osvietilo zelené polia.

Leave a Comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.