Terst a Escher

Začalo sa to podcastom o Escherovi ktorý som počúval pár týždňov dozadu. Napadlo ma pri ňom, že by v tretej knihe, v tej, ktorá zatiaľ nemá názov, mohol byť miesto motta iba obrázok, Escherove Kresliace ruky. Sú tam totiž dve hlavné postavy, stretnú sa a začnú sa navzájom pretvárať, ale je to aj kniha o tom, ako realita vstupuje do kníh a ako potom knihy na oplátku ovplyvňujú realitu, ktorá potom vstupuje do kníh a tak dokola znovu a znovu, všetko sa to stalo tak veľa krát, až sa príbehy v knihách a vo svete stali rovnako skutočné, alebo, ak chcete, rovnako fiktívne. Tak túto predstavu som mal a myslel na to, že ak sa mi podarí tu knihu napísať, či bude vydavateľstvo ochotné a vôbec, či to pôjde mať ten obrázok v knihe, či nebudú moc drahé práva a tak. A potom som išiel do Terstu. Tieto Vianoce som totiž dostal ten najlepší darček, týždeň písania v Terste. A tak som tam prišiel a prvý večer som sa bol prejsť na pobrežie. Terst bol kedysi veľký prístav, ale dnes tam pripláva iba zopár lodí a celé nábrežie je prázdne. Prišiel som ku veľkej budove, asi bývalému skladu, ktorý bol prerobený na už nefungujúce prírodovedné múzeum, ako hlásala tabuľa pri zamrežovanom vchode. Škoda, povedal som si a obišiel budovu, ako som bol zamyslený, ani som si neuvedomil, aká je vysvietená a až na jej druhej strane som objavil, že bola prerobená ešte raz; stala sa z nej galéria. Nad rozžiareným vchodom visel plagát, ktorý sa nedal v tme dobre rozoznať, ale nápis na ňom bol dobre čitateľný, veľkými tučnými písmenami vysádzané meno ESCHER. Nemohol som nevojsť dnu a našiel som tam všetko, talianske krajinky, dlhý pás Metamorfóz, ako aj nekonečné zrkadlové bludisko, v ktorom som sa takmer stratil. A bol tam aj ten obraz, ruka, ktorá kreslí ruku, ktorá kreslí ruku, skutočnosť, ktorá vytvára obraz a obraz, ktorý vytvára skutočnosť. V tej chvíli bolo jasné, že som na tom správnom mieste a že to bude skvelý týždeň.

Leave a Comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.