Zajtra sa vraciam domov

Všetko to uteká, tak rýchlo, z dvoch týždňov sa stalo bliknutie očami a jediné, čo za tým zostalo, je zopár poznámok, urobená práca a parožie, ktoré sme včera našli na prechádzke na poli. Chodili sme tam každý deň a asi to stačilo na to, aby sme si zaslúžili takúto odmenu. Je to iba jeden paroh, má šesť vetiev a asi vypadol nejakému poľovníkovi z auta, keď sa vracal z lesa domov. Alebo môže srnec zhodiť iba jeden paroh, na lúke, kde nie sú stromy? Viem urobiť webovú stránku alebo nahrať podcast, ale v praktických veciach prežitia som neužitočný idiot. Ak by prišla zombie apokalypsa, nebol by som nanič. Ale keď som zodvihol paroh v natiahnutej ruke, držal som ho v strede, tak aby bol dobre vyvážený, bolo to ako držať v ruke zbraň. Nebol to zlý pocit.

Sedím za stolom a pozerám sa, ako zapadá slnko. Bob Dylan zverejnil novú pesničky, je sedemnásť minút dlhá a spieva v nej:

Freedom, oh freedom, freedom cover me
I hate to tell you, mister, but only dead men are free

Pred obedom sme spolu s D nahrali rozhovor s KK. Je to zvláštne, takto sa rozprávať s ľuďmi, cez počítač, cez zoom, aj si s nimi, aj nie, je to viac ako telefón, ale menej, ako naozaj. Dúfam, že to bude zaujímavé aj pre niekoho iného, ako pre mňa a pre D.

Mal by som začať zase písať. Mal by som začať myslieť na svoje postavy viac, ako myslím na seba. Už je najvyšší čas. Hneď ako sa vrátim. Domov.